Viac tímov, viac funkcionárov, vyššie členské. Takto majú fungovať nové športové dotácie
Pri rozdeľovaní mestských dotácií nebude rozhodovať len práca s mládežou. Veľkú úlohu zohrá aj samotný typ športu.
V prvom dieli sme sa venovali kvalite prípravy nového VZN o dotáciách.
Tentokrát sa pozrieme na samotné športové kritériá.
Práve tie totiž rozhodnú o tom, kto získa vyššie bodové hodnotenie a tým aj vyššiu šancu na získanie mestských dotácií.
Pri podrobnejšom čítaní však vzniká otázka, či sú pravidlá nastavené rovnako pre všetky športy.
Kto pravidlá pripravoval?
Hodnotiace kritériá pre šport pripravovali najmä členovia športovej komisie.
Takýto postup môže priniesť cenné praktické skúsenosti a pohľad ľudí, ktorí sa športu venujú dlhé roky.
Zároveň však kladie vysoké nároky na vyváženosť systému, aby neboli zvýhodnené športy alebo organizácie, ktoré mali pri jeho tvorbe najsilnejšie zastúpenie.
Pri pohľade na výsledné kritériá vzniká otázka, či sa to podarilo.
Viac družstiev = viac bodov
Jedným z hodnotiacich kritérií je počet súťažných družstiev alebo tímov.
Na prvý pohľad ide o logický a objektívny ukazovateľ aktivity klubu. V praxi však navrhnutá definícia výrazne znevýhodňuje individuálne športy, pretože mechanicky preberá optiku kolektívnych hier.
Individuálne športy ako atletika, stolný tenis, karate či plávanie majú, samozrejme, rovnaké vekové kategórie ako futbal alebo florbal – od prípraviek až po dospelých. Zásadný rozdiel je však v tom, čo to vlastne tím či družstvo v individuálnom športe je a ako súťaží.
V kolektívnom športe znamená tím pevnú štruktúru – musíte do ligy prihlásiť konkrétne družstvo, ktoré odohrá predpísaný počet zápasov. Hoci v ňom deti kvôli vekovému prekrytiu môžu občas rotovať, družstvo je jasne definovanou, samostatnou jednotkou súťažného systému.
V individuálnom športe sa však tímové súťaže organizujú úplne inak. Tím tu často nevzniká formálnym prihlásením samostatnej ligovej súpisky, ale sčítaním bodov jednotlivcov na konkrétnych pretekoch či turnajoch. Jeden a ten istý športovec tak môže počas jedného víkendu súťažiť v pretekoch jednotlivcov, v rovnakej disciplíne vybojovať body pre tím svojej vekovej kategórie, a vďaka svojim výsledkom zároveň pomôcť v bodovaní tímu staršej kategórie alebo dospelých. V individuálnych športoch skrátka neexistujú desiatky striktne oddelených tímových súpisiek, pretože klub reprezentuje jedna flexibilná výprava športovcov naprieč kategóriami.
Ak sa rovnaké kritérium aplikuje na športy fungujúce na úplne odlišných princípoch, systém ich potrestá za to, ako sú organizačne nastavené. Nebudú hodnotené reálne výsledky práce s mládežou, rozsah činnosti ani úspechy detí, ale mechanické tabuľkové počty prihlásených jedenástok či pätiek.
Tento prístup navyše úplne popiera logiku zdravého vývoja mládeže. Dieťa, ktoré sa od útleho veku venuje individuálnemu športu (napr. atletike či gymnastike), získava skvelý pohybový základ, koordináciu a kondíciu. Ak sa vo vyššom veku rozhodne prejsť k veľkému kolektívnemu športu, akým je futbal či florbal, jeho noví tréneri tieto nadobudnuté schopnosti okamžite ocenia. A funguje to aj naopak. Navrhovaný systém však túto prirodzenú symbiózu ignoruje. Finančne znevýhodňuje presne tie kluby, ktoré pre naše deti budujú ten najdôležitejší všestranný pohybový základ – základ, z ktorého neskôr ťažia práve tie veľké športy, ktoré nový systém tak okato zvýhodňuje.
Viac vybraného členského = viac bodov
Ďalším zauímavým kritériom je výška vybraných členských príspevkov.
Podľa navrhovaného systému získava viac bodov klub, ktorý vyberie od svojich členov vyššiu sumu.
Vzniká preto legitímna otázka:
Má mesto prostredníctvom dotácií podporovať šport, ktorý je finančne dostupný pre čo najviac detí?
Paradoxne tak môže byť znevýhodnený klub, ktorý sa snaží držať náklady na športovanie čo najnižšie, aby dal šancu športovať aj deťom zo sociálne slabších rodín.
Alebo má zvýhodňovať kluby, ktoré dokážu od rodičov vybrať najvyššie členské poplatky?
Máš peniaze? Dostaneš body navyše
S predchádzajúcim bodom priamo súvisí aj kritérium hodnotiace zdroj a výšku spolufinancovania projektu z vlastných alebo iných zdrojov. Návrh VZN prideľuje body podľa absolútnej výšky spolufinancovania:
- 1 – 500 €: 2 body,
- 500 – 1 000 €: 4 body,
- 1 000 – 1 500 €: 6 bodov,
- 1 500 – 2 000 €: 8 bodov,
- viac ako 2 000 €: 10 bodov.
V praxi to znamená jednoduchú logiku: čím viac vlastných peňazí má organizácia k dispozícii, tým viac bodov získa. Ak má klub silných sponzorov alebo vysoké príjmy z členských príspevkov, vložiť do projektu viac ako 2 000 € preň nemusí predstavovať zásadný problém a automaticky získa maximálny počet bodov. Naopak menší klub alebo začínajúca organizácia, ktorá dokáže vyčleniť len niekoľko stoviek eur, dostane výrazne menej bodov.
Ešte zvláštnejšie pôsobí fakt, že systém pracuje s absolútnou sumou, nie s percentuálnym podielom. Predstavme si dva modelové projekty:
- Projekt A: celkový rozpočet: 50 000 €, vlastné zdroje: 2 100 € (podiel spolufinancovania: 4,2 %) -> získané body: 10
- Projekt B: celkový rozpočet: 3 000 €, vlastné zdroje: 1 000 € (podiel spolufinancovania: 33 %) -> získané body: 4
Hoci druhý projekt financuje zo svojich zdrojov takmer tretinu nákladov, získa menej ako polovicu bodov oproti prvému projektu, ktorý do hry vkladá len necelých päť percent.
Čo je však najdôležitejšie: celková výška rozpočtu nijako nesúvisí s reálnym dosahom, kvalitou či úspešnosťou projektu. Tento systém vytvára nebezpečný precedens a priamo motivuje žiadateľov k špekuláciám. Žiadateľovi totiž stačí formálne vykázať a na papieri umelo „nafúknuť“ plánovaný rozpočet o fiktívne či zbytočné položky. Ak do takto umelo zväčšeného rozpočtu prihodí absolútnych 2 000 €, automaticky získava maximálny počet bodov. Na druhej strane, organizácie, ktoré naplánujú projekt poctivo, efektívne a s ohľadom na reálne a hospodárne využitie každého eura, budú bodovo potrestané len preto, že ich rozpočet zostal skromný.
Zásadným problémom je však aj samotná metodika určovania výšky spolufinancovania. Formulár žiadosti umožňuje uvádzať ako zdroj spolufinancovania napríklad členské príspevky, vlastné prostriedky alebo iné zdroje. Návrh VZN však nikde nedefinuje, akým spôsobom má žiadateľ určiť, aká časť z celoročne vybraných prostriedkov sa reálne viaže na konkrétny predkladaný projekt.
V praxi tak nevyhnutne dôjde k rozdielnemu výkladu medzi jednotlivými žiadateľmi. Zatiaľ čo jeden klub poctivo prepočíta len alikvotnú časť nákladov na danú akciu, druhý klub môže do formulára bez jasných pravidiel započítať podstatnú časť celoročného členského. Výsledkom budú absolútne neporovnateľné dáta, ktoré komisia nebude mať ako objektívne skontrolovať.
Vzniká preto otázka, či mesto týmto kritériom hodnotí skutočnú ochotu a snahu organizácie spolupodieľať sa na financovaní projektu, alebo len schopnosť formálne pracovať s tabuľkami a rozpočtami. Dotácie pritom tradične slúžia na podporu aktivít, ktoré si plné financovanie samy zabezpečiť nedokážu. Navrhovaný systém však vytvára opačnú logiku – čím menej organizácia dotáciu od mesta reálne potrebuje, tým viac bodov môže získať.
Viac funkcionárov = viac bodov?
Osobitnú pozornosť si zaslúži aj kritérium hodnotiace počet členov organizačnej zložky klubu.
Ak majú dva kluby:
- rovnaký počet športovcov,
- rovnaký počet trénerov,
- podobné športové výsledky,
- porovnateľný rozsah činnosti,
prečo by mal byť zvýhodnený ten, ktorý má viac funkcionárov, členov výboru alebo administratívnych pracovníkov?
Pri počte športovcov alebo tréningov existuje priama väzba na rozsah činnosti a reálne náklady klubu. Pri počte členov organizačnej štruktúry však takáto súvislosť nie je zrejmá.
Ešte zvláštnejšie pôsobí toto kritérium v kontexte samotného návrhu VZN, ktorý zakazuje použitie dotácie na úhradu miezd, platov a ostatných osobných vyrovnaní. Ak teda verejné prostriedky nemožno použiť na odmeňovanie funkcionárov alebo administratívneho aparátu, nie je zrejmé, prečo má klub s väčším počtom členov organizačnej štruktúry získavať vyššie bodové hodnotenie.
Vzniká preto otázka: Aký verejný záujem alebo aký dodatočný náklad má toto kritérium vlastne kompenzovať?
Komu systém najviac pomáha?
Pri viacerých kritériách sa opakuje rovnaký vzorec. Najvyššie bodové hodnotenie budú prirodzene dosahovať najmä organizácie, ktoré:
- majú veľký počet družstiev,
- disponujú rozsiahlym organizačným aparátom,
- vyjednávajú vysoké členské príspevky od rodičov,
- vkladajú do projektov vysoké absolútne sumy z vlastných zdrojov,
- majú veľkú členskú základňu.
Nie je preto prekvapujúce, že systém výrazne zvýhodňuje veľké, etablované organizácie s najväčším rozpočtom.
Dotácie nemajú určovať víťazov
Úlohou mestských dotácií by nemalo byť určovať, ktorý šport je hodnotnejší. Ich cieľom by malo byť vytváranie férových podmienok pre všetky organizácie pracujúce s deťmi a mládežou.
Nový systém dotácií však neodmeňuje len prácu s mládežou alebo športové výsledky. Vo viacerých prípadoch zvýhodňuje predovšetkým veľkosť organizácie, silu jej rozpočtu a administratívne zázemie.
Otázkou zostáva, či práve to malo byť cieľom reformy, ktorá mala priniesť spravodlivejšie a transparentnejšie rozdeľovanie verejných financií. A práve o tom by mala prebiehať verejná diskusia ešte predtým, ako budú podľa nových pravidiel rozdeľované mestské peniaze.
(jb)
